EVS Diary

Január 2018

Povianočný návrat do Atén bol pre mňa návratom do už známeho prostredia. Prvé januárové týždne mali pohodovú náladu, atmosféra na pracoviskách, v mimovládnych organizáciách, aj v bežnej komunikácii sa niesli v znamení novoročných prianí a krájania tradičného novoročného koláča (tzv. vasilopity). Nepošťastilo sa mi dostať ten správny kus koláča so skrytou mincou, ktorá symbolizuje šťastie a hojnosť počas celého roka, ale verím, že to nijako neovplyvní ďalšie pokračovanie mojej EDS a iných dobrovoľníckych aktivít v Aténach.

Pomalý rozbeh nového roka mimoriadne nenarušilo ani zemetrasenie v polovici januára. Ak by som sa o ňom nedočítala na ďalší deň v médiách, doteraz by som si myslela, že išlo len o veľké nákladné auto prechádzajúce popri komunitnom centre Orange House počas mojej nočnej služby.

Druhá polovica mesiaca január však nabrala rýchly spád – pribudli nové účastníčky a noví účastníci kurzov gréckeho jazyka, začali sme pripravovať nové aktivity v rámci programu After School v základnej škole, zverejnili sme obe správy o problematike migrácie v Grécku za predchádzajúce štyri roky, vrátane aktualizovaných štatistík. Okrem toho som pokračovala v realizácii kvalitatívneho výskumu a množstva iných drobných úkonov a aktivít v oboch organizáciách…

...Téma migrácie a utečenectva ostáva v Grécku prítomná v rôznych podobách a oblastiach. Silne rezonuje aj v komunite filmárov a dokumentaristov. Verejné premietanie troch takýchto krátkych filmov a následná diskusia, ktorých som sa zúčastnila, sa zamerali na otázku, či umenie ako také, a filmárstvo špeciálne, nevykorisťujú problematiku utečenectva. Je možné natočiť film/dokument o utečencoch tak, aby zazneli ich hlasy a odkaz, nie osoba a osobnosť filmára? Je možné aj pri zameraní sa na príbeh jedného utečenca alebo jeden aspekt problematiky natočiť film/dokument tak, aby ponúkol väčší, komplexnejší obraz so všetkými súvislosťami a nedeformoval realitu? Ako v prístupe k tak citlivej téme a zraniteľnej skupine neprekročiť hranice etiky a morálky? Jednoznačné odpovede neexistujú a objektivita sa nedá zmerať. Alfou a omegou tak ostáva samotný filmár/ka či dokumentarista/ka a jeho/jej miera sebareflexie a etický kódex.

Podobné otázky ako tie, ktoré zazneli počas diskusie, mi automaticky napadajú v súvislosti s mojím dobrovoľníctvom, pri písaní týchto krátkych článkov z a o mojej EDS, ale tiež hocikedy, keď sa ma niekto opýta, ako sa v Aténach mám a čo robím. Určite nedokážem vo svojich odpovediach obsiahnuť všetky súvislosti, možno mi samej mnohé súvislosti unikajú, ale verím, že v rámci možností podávam dostatočne reálny a verný obraz.

A na záver januárových zážitkov jedna banalita: z môjho doterajšieho domova v Aténach sa sťahujem do nového. Hoci mi bude za „mojou“ štvrťou smutno, je isté, že aj v novej štvrti budem mať susedov oproti dostatočne blízko (doslova si budeme vidieť do hrncov), a na štvrtok ráno si vďaka každotýždňovému trhu priamo pod balkónom nebudem musieť nastavovať budík.

späť na zoznam